Každý musí prejsť svojím smútkom a bolesťou. Aj keď niekedy dávno som čítala, že podelená bolesť medzi skutočných priateľov, bolí menej.
Je zvláštne, že s radosťou sa dokážeme deliť. Vlastne, je to prirodzené. Svet víta pozitivizmus, priam si ho žiada.
Ale ak je niekto smutný, ubolený, sklamaný, nastane niekedy situácia, že sa mu o tom jednoducho nechce hovoriť. Dusí to v sebe, nie preto, že nie je komu, ale preto, že si je vedomý toho, že na niektoré veci je človek jednoducho sám, aj keď má okolo seba tucet priateľov. Skutočných priateľov.
A tí môžu jediné - objať.
Objať z lásky, z priateľskej lásky, nie zo súcitu. Ten bolesť násobí. Objať srdcom, nie náručím. V tichosti. Spolupatrične. Bratsky, sestersky, rodičovsky. Prísť vtedy, keď slová docházajú a myšlienky pečatia slová na pol ceste k perám. Objať, pohladiť po vlasoch, bez slov, bez slov útechy, utešenia.
V objatí je niekedy skryté všetko. Všetko, o čom v danú chvíľu netreba hovoriť. Slová sa častokrát stávajú našimi otrokmi, a niekedy sa stávame my sami otrokmi vlastných slov i slov ľudí, ktorých máme radi. A v spleti tých slov, ktoré majú aj hlavu aj pätu, zabudneme dotyčného objať. Prekrížiť srdcia na našich hrudiach, nech si bijú za život, pre život, so životom, i proti nemu samotnému.
Objímam Ťa.
Objatie
07.08.2009 21:41:45
Komentáre
pekne povedane,
:-)
objatie je super
Strelka,